Eliza Jane Smithová nie je dobré dievča. Sama to veľmi dobre vie a otvorene priznáva: “Ja nedokážem dodržiavať pravidlá slušného správania a už ani nemá význam sa o to pokúšať. Učivo do školy viem po prvom prečítaní, a ak by som potom nevyviedla nejakú neplechu, roztrhlo by ma.”
Eliza svojím správaním privádza do zúfalstva svoju rodinu, učiteľov a celé okolie, ale naozaj je taká zlá, ako sa na prvý pohľad zdá? Posúďte sami.
Denník zlého dievčaťa opisuje život Elizy Jane od jej školských čias, cez prvého frajera až po prvé zamestnanie, a tak aj keď táto vtipná kniha je síce určená tínedžerkám, zasmeje sa na nej aj dospelá žena. Hoci Eliza žije v USA v 19. storočí, svojím správaním a hlavne názormi by bez problémov zapadla medzi dnešné dievčence. Stačilo by vymeniť mušelínové kvietkované, či ružové kašmírové šaty za roztrhané džínsy a do ruky jej dať iPhone.
**********
Pre lepšiu predstavu o knihe vám ponúkame tri ukážky.
V dnešnej, druhej ukážke je Eliza už staršia a prezlečená za chlapca balí v kostole sudcovu neter.
Minulý týždeň, v stredu večer šla celá rodina vonku na čaj, nechajúc ma samu doma v celej mojej sláve. Hneď ako začal kostolný zvon zvoniť, obliekla som si oblek Johna Henryho, nalepila si fúzy a bokombrady, ktoré mal raz na maškarnom bále, zopla som si vlasy pod jeho vysoký klobúk, a práve keď ľudia začali spievať úvodnú pieseň, vošla som do kostola, prešla uličkou až k lavici sudcu Thompsona a sadla k jeho neteri z Bostonu. To vám bola senzácia! Podala mi modlitebnú knižku a flirtovali sme do zbláznenia celú omšu. Ostatné dievčatá mi vreckovkami dávali znamenia, ale ja som si ich nevšímala. Keď sme po omši vyšli vonku, chytila som ju pod pazuchu, ako keby som ju vlastnila a odmašírovali sme ako kráľ s kráľovnou. Povedala som jej, že najdlhšia cesta domov je tá najkratšia a kŕmila ju sladkými nezmyslami na tony. Spôsob, akým to žrala, udivil ešte aj mňa, a našu pusu na dobrú noc bolo počuť na míľu ďaleko. Poprosila ma, aby som sa s ňou znovu stretla a ja som prisľúbila. Povedala som jej, že sa volám James Howard a som z Koloráda. Keď som prišla domov, už bola tma ako stoh čiernych mačiek, ale ja som vyliezla na dreváreň, prešla po odkvapovej rúre k mojej izbe, oknom vliezla dovnútra a zaspala spánkom spravodlivých. Nasledujúceho dňa všetci hútali, kto bol ten milý, mladý chlapík, ktorý bol tak zahľadený do sudcovej netere, a ja som sa divila s nimi.
Včera večer som sa znovu vyparádila a išla ju zasa pozrieť. Ako som ju ostošesť bozkávala, prišiel John Henry a poklopal mi na plece. On tušil nejakú neplechu, a preto ma sledoval, ale povedal, že bude mlčať ako múmia. Potom prišlo viac mladých ľudí a on ma predstavil ako svojho starého spolužiaka, z čias, ktorý strávil na Západe.
Dnes ráno som jej poslala lístok, v ktorom som jej ponúkla svoje srdce a požiadala ju o ruku. Ponuku prijala, ale list od nej mi vypadol z vrecka a moja mama ho našla. Ten cirkus si neviete predstaviť. Mama povedala, že ja ju privediem do hrobu a okamžite odišla k sudcovi Thompsonovi a všetko mu porozprávala. Mama skutočne pokúša moju trpezlivosť! Teraz o tom rozpráva celé mesto a ja nikdy neprestanem počúvať podpichovania o Koloráde. Bostonská slečna je už na ceste domov a sudca povedal, že ak môj otec bude nabudúce kandidovať na miesto riaditeľa školy, on bude hlasovať proti nemu. John Henry je však na mojej strane. Povedal, že som hrala zamilovaného frajera úplne perfektne, a že jej sa to evidentne tak páčilo, že takmer nemal srdce nás prerušiť. Otec povedal mame, aby si spomenula na dni svojej mladosti, a že ak som hlučná ako hrkálka, aspoň si to priznám. Teraz musím odcestovať k nejakým maminým pribuzným a zbierať chmeľ, dokiaľ sa celý ten cirkus neutíši.
