Neviem ako vy, ale ja milujem Hemingwaya. A New York. Hemingway však New York v láske príliš nemal, a tak som sa za ním vybrala na Key West, ostrov ktorý je super, aj keď máte Hemingwaya totálne v paži.
Miniatúrny ostrov o rozlohe 6 km na dĺžku a 2 km na šírku sa nachádza na samom juhu Floridy. Je to najjužnejšie a jediné miesto kontinentálnych Spojených štátov, kde nepoznajú sneh a ľad. Jeho poloha na hranici Atlantického oceána a Golfského zálivu a vzdialenosť 145 km od Kuby (čo je bližšie ako na Miami) boli rozhodujúcimi faktormi pozoruhodného života na Key Weste.
Medzi Ostrovom kostí, čo je pôvodné meno Key Westu, a mnou to od samého začiatku iskrilo jedna radosť a po pár dňoch som bola do ostrova beznádejne zamilovaná. Nie div. Key West má všetko, čo zbožňujem: pláže vysypané pieskom dovezeným priamo z Karibiku, ulice lemované obrovskými palmami a pomarančovníkmi, božskú klímu, zaujímavú históriu a ležerný životný štýl pripomínajúci skôr Latinskú Ameriku ako USA.
Ostrov však evidentne neučaril iba mne.
"Je to najlepšie miesto, na akom som kedy bol; kvety, tamarindové stromy, guava stromy, kokosové palmy...", oduševnené opisoval Hemingway Key West, kam prvýkrát zavítal so svojou druhou manželkou, novinárkou pre módny časopis Vogue, Pauline Pfeiffer v roku 1928.
Mladomanželia sa vracali do USA z Paríža cez Havanu a na odporúčanie známeho sa zastavili v Key West. Tu si mali vyzdvihnúť novučičký Ford Roadster, svadobný dar od Paulinínho strýka. Dodávka auta však niekde uviazla a mladomanželia strávili 3 týždne na ostrove čakajúc na auto. Počas tohto obdobia, Hemingway po ránach písal (a dokončil) román Zbohom zbraniam, po popoludniach spoznával okolie, nadviazaval nové priateľstvá a prepadol láske k rybárčeniu a ostrovu.
Po pár krátkodobých pobytoch na ostrove sa Hemingwayovci rozhodli tu usadiť natrvalo. Vďaka štedrému strýkovi Gusovi si kúpili a zrekonštruovali dom, ktorý počas rokoch 1931-1939, kedy v ňom žili, bol jeden z najluxusnejších domov nielen na Key Weste, ale aj v širokom okolí. Dom je dodnes skvele zachovaný a slúži ako Múzeum Ernesta Hemingwaya.
Nádherná dvojposchodová vila postavená v španielskom koloniálnom štýle je zariadená vzácnym nábytkom. Svetoznámy spisovateľ bol totiž náruživým zberateľom španielského nábytku zo 17. storočia. Izby zdobia Pauliníne obľúbené francúzske lustre, kozuby z talianskeho mramoru, ručne maľované kachličky z Royal Palace v Havane a Ernestove poľovnícke trofeje z Afriky a amerického Západu.
Hemingwayovci ako prví na ostrove mali akýsi kvázi vodovod v kúpeľni, kedže tečúca voda v Key Weste neexistovala až do roku 1944. Voda bola privádzaná do ich kúpeľne potrubím z cisterny na streche domu, kde sa zbierala dažďová voda.
Snáď najextravagantnejšou časťou domu je bazén, ktorý svojho času bol jediným bazénom na ostrove. Stál na vtedajšiu dobu nehoráznych 20 000 dolárov. Je 7,5 m široký, 18 m dlhý, na jednom konci 3 m a na druhom 1,5 m hlboký. Aj keď som častokrát počula, že to mal byť Paulínin dar pre Ernesta, pravda je, že bol to práve on, kto s nápadom a plánom na bazén prišiel. Paulína iba dozerala na jeho výstavbu v poslednej fáze, keď Hemingway musel odcestovať do Európy ako vojnový korešpondent. Vlastniť bazén v tej dobe a v tých podmienkach nebola žiadna sranda. Ako som už spomenula, na ostrove nebol ani vodovod ani čerstvá voda. Bazén sa napĺňal pumpou na slanú vodu a trvalo dva až tri dni, kým sa úplne napĺnil. Morská voda však mohla byť v bazéne maximálne tri dni, potom sa musela voda kompletne vypustiť, bazén vydrhnúť od rias a celý proces začať odznova.
Na mieste, kde Hemingwayovci postavili bazén, bol predtým boxérsky rink, kde sa "Papa" snažil vytrieskať dušu zo svojich kamarátov. Box bol popri rybačke, poľovačke a býčích zápasoch jedným z jeho najobľúbenejších koníčkov.
Takmer 50 6-prstých mačiek loziacich po pozemku múzea, nie je zrovna niečo, nad čím som od nadšenia odpadávala, keďže mačky z duše neznášam, ale ako som si všimla, všetci milovníci týchto kreatúr boli priam vo vytržení. Poniektoré mačky sú totiž údajne priamymi potomkami Snowball, Hemingwayovej raritnej mačky, ktorú dostal od istého kubánskeho lodného kapitána.
Hemingway po Paríži prežil práve na Key Weste svoje najšťastnejšie a najproduktivnejšíe obdobie. Vo svojej od domu osobitne oddelenej pracovni na druhom poschodí napísal: Smrť popoludní, Komu zvonia do hrobu, Zelené kopce Afriky, Piata kolóna, Snehy Kilimandžára a Krátky šťastný život Francisca Macombera. Jeho knihy, písací stroj, ba dokonca aj kožená stolička, na ktorej sedával pri písaní svojich diel vyzerajú presne ako v časoch, keď Hemingway tu každé ráno pracoval.
Ernest Hemingway so svojimi tromi najlepšími kamarátmi tvorili tzv. "Mafiu". Každý v Mafii mal prezývku, napr. Joe Russel bol "Sloppy Joe" (Neporiadny Joe), Eddieho Saundersa volali "Bra" (Podprsienka), a Hemingway tu a tak prišiel k svojej prezývke "Papa", ktorá mu prischla navždy.
Sloppy Joe si “úplne náhodou” pár dni po vyhlásení Prohibície v USA otvoril krčmu rovnakého mena. Papa sa v nej cítil tak dobre a prechlastal v nej toľko nocí, že sa nakoniec stal "tichým spoločníkom" Joea. Mimochodom Joe bol ten, kto Ernestovi ukázal čaro rybačky. A keď Joe preplatil spisovateľov šek, čo odmietla urobiť miestna banka, tí dvaja sa stali kamarátmi na život a na smrť, a Papa zvečnil kámoša vo svojom románe Mať a nemať ako Freddyho.
V tomto bare sa Hemingway spoznal aj so svojou treťou manželkou - krásnou, odvážnou a pozoruhodnou novinárkou Marthou Gellhorn, ktorá sa považuje za jednu z najvýznamnejších vojnových korešpondentov 20. storočia. Počas svojej 60-ročnej kariéry písala reportáže z každej vojny, ktorá sa udiala vo svete. A tak sa aj celkom dá pochopiť, že milý Papa akosi stratil hlavu, zbalil kufre a s Marthou začali spoločný život na Kube.
Bar bol skutočne pre Hemingwaya druhým domovom a po jeho smrti sa tu našlo mnoho spisovateľových osobných vecí, jeho šeky, a dokonca aj časť rukopisu Mať a nemať.
"Sloppy Joe's Bar" je dodnes veľmi obľúbený medzi lokálnou i turistickou klientelou. Každoročne v júli sa tu pri príležitosti spisovateľových narodenín (21. 7. 1899) organizuje súťaž o najlepšieho Hemingwayovho dvojníka, spojená s oslavou spisovateľových narodenín aj s patričnou narodeninovou tortou.
O literárnom Key Weste by som mohla písať donekonečna, keďže tu žilo 13 nositeľov Pulitzerovej ceny (ostatných spisovateľov ani nerátam) a len o takom Tennessee Williamsovi, ktorý tu býval 34 rokov, napísal tu slávnu Električku menom túžba - podľa všetkého počúvajúc pritom platne Billie Holiday a žúrujuc s Trumanom Capotem, by sa dal napísať samostatný článok. Tiež mi nedá nezmieniť sa o mojej obľúbenej poetke Elizabeth Bishop, ktorá vyhrala Pulitzerovu cenu za poéziu. Elizabeth žila na ostrove so svojou partnerkou Louise Crane. Pokiaľ Louise milovala rybárčenie, Elizabeth radšej objavovala skryté zákutia ostrova, trávila čas s čerstvo rozvedenou Paulínou Hemingway, chodievala na rumba noci do “Sloppy Joe” v šatke značky Hermes a priliehavých, dlhých šatách z bieleho saténu. Svoju knihu Sever a Juh napísala práve na Key Weste. Na časy na ostrove so smútkom spomína aj v jednej zo svojich najlepších a najpopulárnejších básni Umenie strácať.
