Nellie Bly: Okolo sveta za 72 dní.

Dnes len málokomu niečo hovorí meno Nellie Bly, ale pred sto rokmi naopak len málokto nevedel, kto je Nellie Bly - slávna novinárka, cestovateľka a priemyselníčka.

Nellie Bly, vlastným menom Elizabeth Jane Cochrane, bola 22-ročná superhviezda Pulitzerových novín New York World, ktoré svojho času dosahovali takmer miliónovu dennú cirkuláciu. Nellie začala písať pre tieto noviny v roku 1887 a hneď jej prvá úloha - reportáž z psychiatrickej liečebne na dnešnom Roosevelt Island jej získala miesto na novinárskom nebi.

Nellie, aby sa dostala do liečebne predstierala, že je mentálne chorá tak úspešne, že oklamala štyroch lekárov, ktorí ju okamžite vyhlásili za šialenú a zavreli do blázinca, kde strávila desať dní.

Jej článok a následne kniha o príšerných pomeroch v azyle - fyzické a emocionálne týranie pacientok sestričkami a správcami, ľadové kúpele, špinavé životné podmienky, pokazené jedlo a pod. - vyvolala vlnu reforiem v nemocničných zariadeniach po celých Spojených štátoch.

To bol však len Nellin začiatok. Jej články, ktoré autenticky opisovali život najslabších sociálnych vrstiev v New Yorku, boli tak populárne, že ich Joseph Pulitzer vždy uverejňoval na titulnej strane. Nellie, aby získala pravdivé informácie pre svoje články, sa v prezlečení zamestnala vo fabrike ako jedna z dievčat pri linke, ako zboristka v divadle, kúpila si dieťa na čiernom trhu a pod.

Nellie Bly sa svojím spôsobom získavania informácií a písania stala jednou zo zakladateliek investigatívnej žurnalistiky.

Nellie však nebola len pionierkou v žurnalistike. Ako cestovateľka sa preslávila svojou cestou okolo sveta za rekordných 72 dní. Nielenže to bola prvá žena, ale vôbec človek, ktorý niečo také dokázal. Inšpiráciou pre ňu bola kniha Jules Verneho Okolo sveta za 80 dní.

V roku 1895 sa 31-ročná Nellie Bly vydala za 73-ročného milionára a priemyselníka Róberta Seamana. Keď jej manžel začal chorľavieť, Nellie zanechala novinárčinu a začala viesť jeho podnik Iron Clad Manufacturing Co., ktorý sa zameriaval na výrobu oceľových nádob. Nellie sa stala vynálezcom dvoch výrobkov, ktoré si nechala aj patentovať: konvice na mlieko a nádoby na odpadky.

Po smrti svojho manžela sa vrátila k novinárčine. Bola prvou ženou a jednou z prvých zahraničných novinárov, ktorí písali priamo z vojnovej zóny medzi Srbskom a Rakúskom počas 1. svetovej vojny.

Nellie Bly (Elizabeth Cochrane Seaman) zomrela ako 57-ročná na zápal pľúc. Je pochovaná v Bronxe, NY na Woodlawn Cemetery.

Okolo sveta za 72 dní.

(úryvok z rovnomennej knihy Nellie Bly)

V jeden studený, daždivý podvečer som dostala malý lístoček od editora s príkazom, aby som okamžite prišla do kancelárie. Predvolanie v neskoré popoludnie bola pre mňa tak nezvyčajná vec, že som celou cestou do kancelárie rozmýšľala, za čo budem pokarhaná.
Vošla som dovnútra a sadla som si oproti editorovi, čakajúc kedy začne rozprávať.
Konečne zdvihol zrak od papiera, na ktorý niečo písal a potichu sa opýtal: “Môžeš zajtra vyraziť na cestu okolo sveta?”
“Ja ju môžem začať v tejto minúte,” rýchlo som odpovedala a pokúšala sa uspokojiť rapídny tĺkot môjho srdca.

“Rozmýšľali sme, že by sme ťa vyslali zajtra ráno Parížom, aby si mala dostatok času stihnúť poštový vlak v Londýne. Je totiž pravdepodobne, že ak by si išla Augustou Viktóriou, ktorá vypláva z prístavu až pozajtra ráno, v prípade nepriaznivého počasia by si nestihla v Londýne vlak.”

“Ja to risknem s Augustou Viktóriou, a tak získam deň na prípravu,” odvetila som.

Ráno som išla ku Ghormleymu, módnemu krajčírovi. Bolo už po jedenástej, keď som tam došla a za pár minút som mu vysvetlila, čo potrebujem.
Bola som pokojná, lebo ja mám vždy taký uspokojivý pocit, že nič nie je nemožné, ak človek nasmeruje určité množstvo energie správnym smerom. Ak chcem, aby niekto pre mňa niečo urobil, čo je vždy na poslednú minútu, a narazím na odpoveď: “Už je na to príliš neskoro. Pochybujem, že sa to dá stihnúť,” jednoducho poviem:
“Nezmysel! Ak to chcete stihnúť, tak to stihnete. Otázka je, či to chcete urobiť.”
Nikdy som nestretla muža alebo ženu, ktorí by neboli vyprovokovaní touto odpoveďou k tomu, aby predviedli svoje najlepšie schopnosti.
Ak chceme, aby iní odviedli pre nás dobrú prácu, alebo sami chceme niečo dosiahnuť, nikdy nesmieme pochybovať o úspešnom výsledku.
Takže, keď som prišla do krajčírstva, jednoducho som povedala Ghormleymu : “Potrebujem šaty hotové dnes večer."
“Veľmi dobre,” odpovedal stoicky, ako keby to bola každodenná záležitosť, že mladá žena si objedná šaty, ktoré majú byť ušité za pár hodín.
“Šaty musia vydržať neustále nosenie počas troch mesiacov,” dodala som.

Krajčír ani neznervóznel, ani sa nezačal ponáhľať. Po celý čas, čo skúmal rôzne efekty na látky, udržiaval so mnou vtipnú a živú konverzáciu. Po chvíli vybral obyčajné modré plátno a nenápadnú ťaviu kožu ako najodolnejšiu a najvhodnejšiu kombináciu pre šaty na cestovanie.
Predtým než som odišla, okolo jednej, už som mala prvú skúšku za sebou. Keď som sa vrátila o piatej na druhú skúšku, šaty už boli hotové. Považovala som to za dobré znamenie pre môj projekt.
Od Ghormleyho som išla do obchodu kúpiť si plášť, a potom som zašla k ďalšiemu krajčírovi a objednala si ľahšie šaty, ktoré si zabalím a budem obliekať v krajinách, kde bude teplo.
Kúpila som si iba jednu kabelu s odhodlaním limitovať moju batožinu na minimum.

Večer už neostalo nič iné urobiť, len napísať niekoľkým mojim priateľom listy na rozlúčku a pobaliť kabelu.
Pobaliť tú kabelu bola najťažšia úloha v mojom živote - natlačiť tak veľa vecí do takého malého priestoru.
Nakoniec som dostala všetko dovnútra okrem extra šiat. Neostávalo mi nič iné len, alebo pridať k mojej batožine balík, alebo ísť okolo sveta v jedných jediných šatách. Ja som vždy nenávidela balíky, a tak som obetovala šaty, ale ako-tak sa mi podarilo do kabely ešte natlačiť hodvábny živôtik.

Človek nikdy nepozná kapacitu obyčajnej cestovnej kabely, pokiaľ ho nevyhnutnosť neprinúti zredukovať objem každej veci na minimum.

Na spodu mojej kabely bol špeciálny pas, číslo 247, podpísaný štátnym tajomníkom Jamesom G. Blainom. Niekto navrhol, že dobrým spoločníkom pre pas by bol revolver, ale ja som pevne verila, že svet ma privíta tak nadšene, ako nadšene mu ja idem v ústrety, a odmietla som sa ozbrojiť. Vedela som, že ak sa budem správne správať, vždy nájdem mužov, ktorí ma ochránia, či už to budú američania, angličania, francúzi, nemci alebo iní.

Nakoniec sa ukázalo, že aj tak som si vzala až príliš veľa, nie primálo batožiny. V každom prístave, kde sme kotvili som si mohla kúpiť všetko od hotových šiat až po maličkosti, hádam len okrem Adenu, kde som nenavštívila obchody, tak nemôžem vravieť z vlastnej skúsenosti.

Pred cestou ma veľmi trápilo, ako si budem prať prádlo. Pripravila som sa na to, že možno iba raz alebo dvakrát budem mať príležitosť sa dostať k práčke. Vedela som, že vo vlaku to nebude možné, ale vo vlaku som mala stráviť iba dva dni medzi Londýnom a Brindisi, a štyri dni medzi San Franciscom a New Yorkom. Na atlantických parníkoch sa neperie. Na poloostrovných a orientálnych parníkoch, ktoré každý volá P. a O. lode medzi Brindisi a Čínou, prevádzkovatelia prali také množstvo prádla, že by prekonali aj najväčšie práčovne v Amerike.
Ale aj keby lode neponúkali pracie služby, v každom prístave bolo mnoho expertov, čakajúcich na príležitosť ukázať, čo orientálci dokážu urobiť v umývacej linke. Šesť hodín je pre nich dostatok času na to, aby predviedli svoje schopnosti, a ak sľúbili, že prádlo bude pripravené v určitom čase, boli presní na minútu. Pravdepodobne je to preto, že sami nepotrebujú šaty, ale vážia si peniaze, ktoré dostanú za svoju prácu. Ich ceny v porovnaní s cenami v New Yorku boli báječne nízke.

To je všetko o mojich prípravách. Vysvitlo, že ak človek cestuje kvôli cestovaniu, a nie preto aby robil dojem na ostatných cestovateľov, problém batožiny prestáva byť problémom.